„Ty si už aká stará…“ smeje sa zo mňa kamarát v kaviarni, „Asi by som ti mal kúpiť protézu.“ Takto si zo mňa uťahujú všetci moji „-násť“ roční kamaráti, kým ja som už prekročila túto hranicu. Pred chvíľou som ešte oslavovala nejakú tú 15-ku, 18-tku a odrazu mi na vlastnoručne robenom cheesecake svieti dvadsať sviečok a ja nerozumiem.
- Aj ženy sú na vine
Vo vzťahu sú vždy dvaja a ani jeden z nich nie je bezchybný. Áno, milé žienky. Aj my robíme chyby a mnohokrát zo seba zbytočne robíme obete. Robíme veci, ktoré by sme od nášho priateľa brali ako najväčší prehrešok, ale nám sa to často krátbez povšimnutia „prepečie“, pretože nás ľúbia. Len nedávno sa mi jedna známa vyplakávala, že ju asi dvakrát udrel priateľ, no napokon pravda bola taká, že ona sa mu nebála jednu poriadnu tresnúť. Možno si to niekedy ani neuvedomujeme, no sme príliš „drama queens„. Všetko sa dá povedať aj inak, ale my jednoducho drámu v živote chceme. No dá sa to zvládnuť aj bez drámy. Priznať si chybu, povedať prepáč, odpustiť banálnu, bizarnú chybičku, ktorú naša polovička urobila. Neplánovať si hádku na 20:15, keď vieme, že o 20:30 už bude naša láska na posedení s priateľmi. - Ľudia sa častokrát chovajú ako prasce
Napríklad si predstavte situáciu v obchodnom dome, v butiku s oblečením. Prídeme dnu, vrhneme sa na nohavice, rozčúlime sa, prečo naše číslo nie je hneď pred našimi očami a neuvedomíme si, že sú zoradené od najmenšej veľkosti navrchu. No a čo, že pri tom či onom rúži je tester ? My si chceme siahnuť do toho nového, ktorý vyzerá fakt lákavo, a ešte sa nahneváme, keď na nás predavačky hľadia ako na vrahov.
- Niekedy treba prekusnúť drzosť
S kabelkou zavesenou na predlaktí a slúchadlami v ušiach ani nechceme vypočuť starenku pýtajucu sa na čas. A ak sa už aj odvážime zložiť slúchadlá, vyštekneme to tak nepríjemne, že by nás za to vlastné mamy mlátili hlava-nehlava.Všetko sa dá povedať aj inak a najmä pri starších osobách si musíme predstaviť, že aj oni sú niekomu starými rodičmi, a ako by sme sa k nim ozvali my sami.
- Tie „výchovné“ za to stáli
Každého z nás starších rodičia sem tam obšťastnili pohlavkom. Po zadku, po pleci, po hlave. Nikdy to nerobili s úmyslom ublížiť, ale naučiť. (NEHOVORÍM O TÝRANÍ DETÍ) Budete ma v komentároch zhadzovať za to, že biť deti je zlé, lebo vidíte len tie extrémy. Ale čo by sa stalo, ak by sme tomu malému dieťaťu necapli po prstoch za to, že ich pchá tam kam nemá? Poplakali sme si, pofňukali nad každým „capnutím„, ale myslím, že nám to niečo prinieslo. Dnešné „deti“ si to nezažili a možno aj preto stratili rešpekt voči svojim rodičom. Majú ich na háku, robia si čo len chcú, lebo vedia, že za to možno bude len 5-minútový krik. Mami, vďaka za pohlavok, pomohol mi byť lepšou osobou.
- Škola má byť ťažká
Nie, nemáme sa ňou previesť len tak, bez „zranení„, bez prebdených nocí. Mohla som ostať bez výšky, mohla som to nechať tak. No škola bola môj malý sen. Viem, že štúdium psychológie na univerzite nebude lahoda a zaberie mi to určite dosť času a nocí… Ale verím, že to bude stáť za to.
Zverejnenie komentára