nedeľa, júla 01, 2018 Košice, Slovensko

8 vecí, ktoré som po dvadsiatke začala brať inak /OdZadu.sk





„Ty si už aká stará…“ smeje sa zo mňa ka­ma­rát v ka­viarni, „Asi by som ti mal kú­piť pro­tézu.“ Takto si zo mňa uťa­hujú všetci moji „-násť“ roční ka­ma­ráti, kým ja som už pre­kro­čila túto hra­nicu. Pred chví­ľou som ešte osla­vo­vala ne­jakú tú 15-ku, 18-tku a od­razu mi na vlast­no­ručne ro­be­nom che­e­se­cake svieti dvad­sať svie­čok a ja ne­ro­zu­miem.
No s prí­cho­dom ne­slávne sláv­nej dvad­siatky som si uve­do­mila, že sa na svet od­razu dí­vam inak. Nie, nič vý­znamné sa ne­stalo, nie som ve­gánka, ne­ro­bím cross­fit, len mi od­razu nie­ktoré veci dá­vajú iný zmy­sel. A nie je to len o tom, že pri Tom & Jerry roz­právke ľu­tu­jem ko­cúra a ne­fan­dím my­šia­kovi.
  • Aj ženy sú na vine
    Vo vzťahu sú vždy dvaja a ani je­den z nich nie je bez­chybný. Áno, milé žienky. Aj my ro­bíme chyby a mno­ho­krát zo seba zby­točne ro­bíme obete. Ro­bíme veci, ktoré by sme od nášho pria­teľa brali ako naj­väčší pre­hre­šok, ale nám sa to často krát­bez po­všim­nu­tia „pre­pe­čie“, pre­tože nás ľú­bia. Len ne­dávno sa mi jedna známa vy­pla­ká­vala, že ju asi dva­krát ud­rel pria­teľ, no na­po­kon pravda bola taká, že ona sa mu ne­bála jednu po­riadnu tres­núť. Možno si to nie­kedy ani ne­uve­do­mu­jeme, no sme prí­liš „drama qu­e­ens„. Všetko sa dá po­ve­dať aj inak, ale my jed­no­du­cho drámu v ži­vote chceme. No dá sa to zvlád­nuť aj bez drámy. Pri­znať si chybu, po­ve­dať pre­páč, od­pus­tiť ba­nálnu, bi­zarnú chy­bičku, ktorú naša po­lo­vička uro­bila. Ne­plá­no­vať si hádku na 20:15, keď vieme, že o 20:30 už bude naša láska na po­se­dení s pria­teľmi.

  • Ľu­dia sa ča­sto­krát cho­vajú ako prasce
    Na­prí­klad si pred­stavte si­tu­áciu v ob­chod­nom dome, v bu­tiku s ob­le­če­ním. Prí­deme dnu, vrh­neme sa na no­ha­vice, roz­čú­lime sa, prečo naše číslo nie je hneď pred na­šimi očami a ne­uve­do­míme si, že sú zo­ra­dené od naj­men­šej veľ­kosti na­vrchu. No a čo, že pri tom či onom rúži je tes­ter ? My si chceme siah­nuť do toho no­vého, ktorý vy­zerá fakt lá­kavo, a ešte sa na­hne­váme, keď na nás pre­da­vačky hľa­dia ako na vra­hov.
  • Nie­kedy treba pre­kus­núť dr­zosť
    S ka­bel­kou za­ve­se­nou na pred­laktí a slú­chad­lami v ušiach ani nech­ceme vy­po­čuť sta­renku pý­ta­jucu sa na čas. A ak sa už aj od­vá­žime zlo­žiť slú­chadlá, vy­štek­neme to tak ne­prí­jemne, že by nás za to vlastné mamy mlá­tili hlava-ne­hlava.Všetko sa dá po­ve­dať aj inak a najmä pri star­ších oso­bách si mu­síme pred­sta­viť, že aj oni sú nie­komu sta­rými ro­dičmi, a ako by sme sa k nim oz­vali my sami.
  • Tie „vý­chovné“ za to stáli
    Kaž­dého z nás star­ších ro­di­čia sem tam ob­šťast­nili po­hlav­kom. Po za­dku, po pleci, po hlave. Ni­kdy to ne­ro­bili s úmys­lom ub­lí­žiť, ale na­učiť. (NE­HO­VO­RÍM O TÝ­RANÍ DETÍ) Bu­dete ma v ko­men­tá­roch zha­dzo­vať za to, že biť deti je zlé, lebo vi­díte len tie ex­trémy. Ale čo by sa stalo, ak by sme tomu ma­lému die­ťaťu ne­capli po prs­toch za to, že ich pchá tam kam nemá? Pop­la­kali sme si, pof­ňu­kali nad kaž­dým „cap­nu­tím„, ale mys­lím, že nám to niečo pri­nieslo. Dnešné „deti“ si to ne­za­žili a možno aj preto stra­tili re­špekt voči svo­jim ro­di­čom. Majú ich na háku, ro­bia si čo len chcú, lebo ve­dia, že za to možno bude len 5-mi­nú­tový krik. Mami, vďaka za po­hla­vok, po­mo­hol mi byť lep­šou oso­bou.
  • Škola má byť ťažká
    Nie, ne­máme sa ňou pre­viesť len tak, bez „zra­není„, bez pre­bde­ných nocí. Mohla som ostať bez výšky, mohla som to ne­chať tak. No škola bola môj malý sen. Viem, že štú­dium psy­cho­ló­gie na uni­ver­zite ne­bude la­hoda a za­be­rie mi to ur­čite dosť času a nocí… Ale ve­rím, že to bude stáť za to.

Zverejnenie komentára

Latest Instagrams

© s láskou, torilinka ♡. Design by FCD.