utorok, júla 24, 2018

Z cudzincov rodina



Život je nevyspytateľný. Nevieme koho stretneme, na koho nám padne pohľad, alebo s kým si podáme ruku. Netušíme či vo vlaku stretneme našu budúcu lásku alebo najväčšieho nepriateľa. Avšak niekedy už na prvý pohľad vieme, že niekto bude nezabudnuteľný. Či už v dobrom alebo v zlom zmysle slova.





Moja letná práca pre mňa znamená 24/7 kontakt s ľuďmi, či už kolegami alebo deckami. Tu si človek nemôže povedať, že potrebuje byť sám. Dá sa to, no toho času je málo, nanajvýš v sprche či na toalete (a verte mi, že niekedy ani tam).
Za moje krátke pôsobenie v mojej pozícii som spoznala neskutočné množstvo úžasných ľudí a ak nie všetci, tak minimálne nadpolovičná väčšina sa mi zapísala hlboko do srdca. A platí to pri akejkoľvek dĺžke turnusu. Či už som bola dva týždne po  sebe na jednom stredisku s rovnakými ľuďmi, alebo len na pár dní. 

Každú cestu vlakom na turnus premýšľam, viac-menej so strachom, či zapadnem. Či budeme dobrý tím, či ma prijmú medzi seba a celkovo skepticky prehodnocujem samú seba. Som osôbka, ktorá bola vždy voči sebe samej veľmi „judgy“, teda som sa za všetko odsudzovala. Mnohí moji priatelia si určite spomínajú, že prvé chvíle čo sme sa zoznámili, som bola utíchnutá a kontrolovala som sa. Aj keď šlo o drobnosti ako neustále naprávanie vlasov či trička. Ale najviac som sa vyhýbala očnému kontaktu.

No za celkom úctyhodnú chvíľku som túto podivnú úzkosť dokázala vypustiť a byť v rámci možností sama sebou. A vtedy pre mňa začal proces, ktorý je najkrajším, aký si uvedomujem.


Z cudzincov sa stávajú priatelia a z priateľov druhá rodina.

Často krát len tak z ničoho nič pri mojich kolegoch a priateľoch stíchnem a túžim zastaviť daný moment. Či len blbneme pri kartách na izbe neskoro v noci a vidím ako sa všetci úprimne od srdca smejú, alebo keď nás od spánku vypína všetkých v autobuse. Možno ostatným pripadám divná, alebo nanajvýš smutná, no v tom momente som najšťastnejšia.

Vtedy presne viem, že som na správnom mieste a v správny čas. Keď mi dôjdu slová a zmohnem sa maximálne tak na úsmev. 

Ľudia, ktorých spoznám, v mojom živote znamenajú veľmi veľa. Slovo „priateľ“ som nevedela vysloviť minimálne do polovice strednej školy, pretože som tak nikoho pomenovať nedokázala. Tí ľudia v mojom živote neboli priatelia. Využívali moju naivitu, že som sa pre nich vedela často krát až (obrazne povedané) rozkrájať. 

A tak som radšej veľmi dlho bola sama, osamelá, samotárka. Počas minuloročného leta som dokonca ani nedokázala ísť na turnusy, pretože som potrebovala samotu. Hľadať samú seba, svoj pokoj a svoje šťastie. Avšak až tento rok, prvý večer na prvom turnuse som vedela, že toto som hľadala. Že moje šťastie spočíva v náhodne stretnutých ľuďoch.
Až vtedy, keď si prvý krát podám s niekým novým ruku a potom keď sa lúčime si uvedomujem, ako veľmi šťastná som. Ako veľmi ma práve títo ľudia tešia, i keď ich vidím možno jeden týždeň stále a nikdy viac.

Avšak niektoré priateľstvá trvajú. Aj teraz, 6 dní pred mojimi narodeninami sa už neviem dočkať mojich milovaných kolegov, ktorí kvôli mne precestujú mnoho kilometrov, len aby so mnou tento sviatok oslávili. A mne opäť dochádzajú slová, pretože mám pocit, že si to ani nezaslúžim. 

A o tomto všetkom je pravé šťastie. O drobnostiach, ktoré vyčaria úsmev. O ľuďoch, s ktorými som do piatej rána hore, zatiaľ čo kecáme o všetkom možnom i nemožnom. O každom objatí, každom plesnutí po čele a o momentoch, kedy slová netreba a stačí len výmena pohľadov. Pretože v tomto som sa našla. V nehmotných okamihoch, ktoré síce trvajú krátko, no v spomienkach a mysli sa zapíšu navždy. A sú najkrajšie.

S láskou, 
Tori ♡

Zverejnenie komentára

Latest Instagrams

© s láskou, torilinka ♡. Design by FCD.