piatok, októbra 26, 2018 Košice, Slovensko

Prečo som vždy tá divná a prečo som sa stala Tori




Tento článok sa mi nepíše ľahko. Pre lepšiu vizualizáciu, je 7 hodín ráno, piatok a prebudila som sa do sychravého rána Košíc. Počas bezsennej a prebdenej noci som si do poznámok v mobile hádzala myšlienky, ktoré jednoducho chcem dať navonok, nech to vezme ktokoľvek a akokoľvek. Sedím tu teraz už niekoľko hodín a píšem. Od srdca, tak ako viem. Ale hlavne, úprimne.


Mojím akýmsi hlavným atribútom je úprimnosť, ktorou som vždy akosi rada manipulovala. Či už je to dar alebo prekliatie posúdiť neviem. No každopádne viem, že u ľudí, ktorí sa možno v tomto článku nájdu, bude moja úprimnosť prekliatím.

Nie som tu od toho aby som niekoho súdila, zhodila, podkopala či urazila. Nebudem hovoriť mená, posnažím sa tento článok brať čo najviac symbolicky. To či už sa niekto stotožní s niektorým popisom, môže byť pravda a nemusí a často krát mi vlastne ani popri písaní týchto článkov nenapadli konkrétni ľudia či situácie. Píšem to len tak ako to cítim. Viem len, že ľudia berú úprimnosť veľmi ťažko a nechcem aby sa niekto mojimi vetami cítil dotknutý. Taktiež nechcem zo seba robiť niekoho, komu je ubližované a kto je trápený, pretože často krát som ubližovala aj ja. No chcem uviesť niektoré veci na pravú mieru.

Celým hlavným problémom môjho "detstva" a témy priateľstva, bola konfliktnosť. Byť rodenou "drama queen" s hubou ktorá melie pred tým ako si niečo premyslí, je často krát bohužiaľ nevhodné, no osobnosť človeka nezmením. Bola som často zapojená v hádkach, drámach, kauzách, no tým, že som bola akýmsi "slabším členom skupiny", ľudia mnoho vecí obrátili proti mne. A aj keď som to nikdy nechcela, bola som označovaná nálepkou "obeť", či attention seeker = vyhľadávač pozornosti. Áno, povedzme si narovinu, bola som (a vlastne aj stále asi som) neobľúbená. Vytŕčala som z davu, nebola som "podľa trendov", bola som detinská a jednoducho som bola až príliš sama sebou. To čo som mala rada ja, nebolo v móde a ľudí to jednoducho vytáčalo. To, že som sledovala Hannah Montana až keď to bolo mimo kurzu, to že som počúvala radšej americkú hudbu ako voľakých slovenských hudobníkov. Mala som rada ružovú a nehanbila som sa za to. No prichádzalo obdobie, kedy ma koncom základnej školy istá vyučujúca zosmiešnila len preto, lebo som mala peračník s Hello Kitty, lebo mi jednoducho vyhovoval v iných veciach ako v dizajne. Viem, bizarné. No nebolo ani tak na zamyslenie to, že som ako 14-ročná mala detinský peračník, no skôr reakcia dospelej osoby, na niekoho, kto nie je ovcou v stáde ale ide a robí niečo svoje.

Často som počúvala vety typu :
"A ty už budeš mať 15 ?"
"Pozri ako sa správajú iní !"
"Si na hanbu."

"Na tom gymnáziu, ktoré si si vybrala, to nezvládneš."

Na strednú som šla s tým, že budem iná. Lepšia. Zapadnem. Ale hádajte čo. Nezapadla som. Bola som ešte vždy príliš. Príliš hlasná, príliš divná, príliš nezapadajúca. Áno, pchala som možno nos tam kde som nemusela, no v kombinácii s tým, že som precitlivelá ešte aj pri textoch piesní a nebála som sa povedať všetky veci na rovinu, bola som akousi atómovou bombou pre ľudí v mojom okolí.


Pridali sa k tomu ďalšie vety :
"Nenávidím tvoj smiech."

"Nikdy už nechcem počuť tvoj hlas."
"Mala si sa zabiť."
"Si psychopatka."
"Daj sa liečiť."
"Nečuduj sa, že sa k tebe ľudia takto správajú."
"Sama si za to môžeš."
 "Nikoho nezaujímaš."

Áno, či deti či dospelí, ľudia vedia byť krutí. A nemusia to tak ani v realite myslieť, lenže človek si neuvedomuje, že slová ubližujú. Že modriny zmiznú, jazvy sa zahoja a zblednú, no slová rania hlboko, až v podstate človeka. A že aj keď som už nechcela byť obeťou, nejako som sa už tých drám vo svojom živote nevedela zbaviť. Radšej som svoje kamarátky urazila, len nech ma nechajú osamote. Nadávala som na samotu, no akosi som sa s ňou spojila. A odohnala som všetko živé zo svojej blízkosti.

Bol december, pred pár rokmi, kedy som prišla o svoju najlepšiu kamarátku. Áno, mojou vinou. Napísala som veci, ktoré si istí ľudia vysvetlili inak. A padla ďalšia osobná atómová bomba. No tento krát nie na iných. Na mňa samú. Skončila som s výhražkou, že sa o tých slovách dozvie riaditeľ, že nebudem pripustená k maturite. Za to, že som vyjadrila svoj názor, bohužiaľ s tým, že si na základe istých vecí vedeli ľudia domyslieť o koho ide.

To je však v tomto momente nepodstatné, pretože to zhltla minulosť. No následky, minimálne u mňa, pretrvali. Vianoce som preplakala. Pod stromčekom. Pred a počas večere. Pri návšteve príbuzných. To táto druhá strana publika nevidí. Nevidia, že som bezvládne ležala a nedokázala ani jesť. Že sa moja precitlivelosť dostala do štádia, kedy som bola celé dni so spuchnutými viečkami. Prišla zmena, ktorá ma prekopala od základov. V niečom dobrom a aj zlom.

Mnohí si to asi už všimli, no nakoľko v reálnom slovnom kontakte nie som s mnohými ľuďmi, asi to sú nie veľmi pozorovateľné zmeny. Pri rozprávaní sa príliš často zakoktám. Mám problém vystúpiť pred ľuďmi, i keď som napríklad na prezentovanie pripravená. Som zodpovedná, no zároveň extrémne nervózna, úzkostlivá. Áno, trpím úzkosťou. Vždy keď vydávam článok, hádžem niečo na internet, trasú sa mi ruky, bojím sa reakcií. Mnohokrát, vrátane môjho najlepšieho kamaráta a môjho priateľa, ruším stretnutia. Sú osoby, ktoré som nevidela už niekoľko rokov. No nedokážem sa s nimi stretnúť.

Keď som prišla na výšku, tesne predtým, v lete som si povedala, že chcem začať odznova sama so sebou. Z Viki bola Tori, čo kedysi bola moja málo známa prezývka. Z divnej bola premotivovaná, snaživá baba, ktorá sa hlásila o sto šesť aj keď povedala hlúposť. Ktorá pomáhala kde sa dalo a ako sa dalo, len aby si vybudovala nejaké umelé "mám ťa rád" od iných ľudí. No mám toho dosť. Nechcem sa na nič hrať a chcem byť opäť svoja. Možno v očiach iných divná. Ale chcem byť Tori, ktorá aj cez to všetko je sebou. No pre priateľov chcem ostať Viki. Tou, ktorá bola kedysi aj cez všetky chyby milá a pre svojich priateľov urobila všetko čo sa na svete len dalo. Pretože ak už niekto bol mojim priateľom či mojou priateľkou, nechcela som dopustiť aby sa mu/jej niečo stalo. Takýto človek sa mi stal ďalším súrodencom. Až do momentu, kedy moji "démoni" prišli späť na pódium.

Aj keď som extrovert, úzkosť ma bohužiaľ na veľmi vysokej úrovni ovládla. Nedokážem udržiavať očný kontakt. Klesá mi tlak keď mám byť pred ľuďmi a necítim sa dobre dokonca aj na obyčajnej prednáške, kedy som tým posledným človekom, ktorý by niekoho zaujímal. Prepadávajú ma panické záchvaty z obyčajných myšlienok, ktorou môže byť aj cesta do práce. Ak sa ku mne niekto cudzí prihovorí, trasú sa mi kolená, blednem a koktám. Áno, vy, ktorí to práve čítate, vidíte asi len obyčajnú trému. No neviem ani správne popísať aký pocit to je. Budiť sa uprostred noci v úplnej panike, len kvôli pomysleniu na niečo bizarné. 

A nerozumiem ničomu ani samej sebe. A nerozumejú tomu ani priatelia, kolegovia, známi. Nevenujú tomu pozornosť a mnohí sa bohužiaľ ani nepokúsia pomôcť. V lete sa bohužiaľ stalo, že som takýto panický záchvat mala počas jedného večera. Po sprche, predýchavaní a polhodine beznádeje som konečne prišla dolu a po objasnení toho, čo sa mi stalo, že toto je bohužiaľ niečo čo sa mi deje... bola odpoveď : "Poďme si zapáliť." a odšili, bez čo i len pohľadu na mňa. Áno, v tomto odseku sa asi tí správni nájdu. Samozrejme, boli tam možno dvaja, ktorí ma aspoň potľapkali po pleci. No to bohužiaľ nestačí. A opäť raz, nechcem vyzerať ako niekto, koho treba ľutovať. Chcem len uviesť veci na pravú mieru aby neboli nepochopené.

Viem, že ľudia, ktorí tieto problémy majú, nevedia čo robiť. Tým, že som extrovertka, viem ale usmerniť niekoho, kto je aspoň ochotný pomôcť. Poviem, že potrebujem napríklad objať, alebo potrebujem byť sama. Či potrebujem povzbudiť a rozosmiať, alebo úplné ticho. No bohužiaľ, vždy som za tú divnú. Precitlivelú. Detinskú. Nezaujímavú. Zbytočnú.

To čo ľudia ale nevidia, sú veci, pre ktoré mám nekonečnú vášeň. Že rada vediem siahodlhé rozhovory o všetkom a o ničom. Málokto vie, že milujem hviezdnu oblohu a botanické záhrady. Že chcem žiť v malom podkrovnom byte v Prahe. Že aj napriek svojím nespočetným komplexom a chybám sa rada smejem, naplno, bez toho aby som kontrolovala ako zniem, i keď sa v záchvate smiechu "zakrochkám". Že práca s deťmi a animovanie je niečo, pri čom viem až plakať od šťastia a odchody domov ma bolia viac ako tie deti.

Že si  nadovšetko cením každú maličkosť, ktorú pre mňa niekto urobí, či už ide o úsmev, objatie, pohladenie, či pochvalu. 

Že rovnako ocením hodnotný darček ale aj štvorlístok, či kvetinu. Že nepotrebujem dávať na instagram každý moment svojho života, i keď si ho možno zvečním v mobile fotografiou. Nikto nemusí vedieť o tom, že som práve teraz s mojim najlepším priateľom a že máme jeden z najlepších rozhovorov nášho života, akým je aj každý iný rozhovor s ním.

Vždy som sa chcela cítiť súčasťou skupiny, kolektívu, no ja sama som sa po čase skôr či neskôr vyčlenila. Príliš vnímam svoje chyby a problémy a nechcem ťahať ľudí nadol.

Je ťažké povedať samej sebe, že to zvládnem, keď stačí jeden iný pohľad od niekoho a vidím to všetko zlé na sebe. 

Milí moji známi,
viem, že to je so mnou ťažké. Že často riešim veci, ktoré vám prídu nepodstatné. Že som jednoducho precitlivelá, ukecaná a bavia ma možno odlišné veci. Ale verte mi, že mojím najväčším cieľom je byť dobrou kamarátkou, priateľkou. A aj keď ste ma videli v rôznych situáciách, je mi to ľúto a mojim cieľom nebolo ublížiť, skôr dištancovať sa aby som neublížila nechcene. Viem, že tieto slová a celý článok znie ako klišé. No potrebujem len trochu pochopenia a popostrčenia do toho, čoho sa bojím. Mám iné názory a som iná, každý sme. Ale nechcem byť jednou z davu a ani snažiť sa byť niekým iným. Hlavne však ďakujem tým, čo mi dali ďalšiu šancu. Vďaka tomu mám možnosť prosperovať.

Je ťažké nájsť niekoho, kto tieto chyby príjme aj keď možno my sami ich neprijímame.

Nevyhneme sa vo svojich životoch falošným ľuďom. Nevyhneme sa prevracaniu očí, keď povieme svoje pocity niekomu inému. V našom živote bude ešte dosť neúprimnosti, smiechu za chrbtom, či falošným úsmevom a objatiam, Že vám ľudia napíšu dokonca aj na tričko, že tu pre vás vždy budú, no v realite ani nechcú aby ste za nimi prišli s problémom či bez neho. Môžu to byť ľudia tesne pred vami a do očí vám budú klamať. No môžete si vybrať. Môžete sa rozhodnúť, kde chcete byť a s kým. Neostávajte v toxickom priateľstve či vzťahu a prv si to skúste rozobrať z očí do očí. Ja som to neurobila.

Teraz som iná. Síce ešte stále úzkostlivá, nervózna, no pokojnejšia. Robím veci inak, alebo sa o to aspoň snažím. Premýšľam, prehodnocujem a vážim si ešte viac každú drobnosť, čo pre mňa niekto urobí. Nevyhľadávam konflikty ak nemusím, snažím sa dištancovať od problémov i keď to pri mojej osobnosti bohužiaľ niekedy vážne nejde. A chcem byť už len viac tou pravou sebou ako to cítim. Nebola som to ja. Do momentu, kedy som od života a od niekoho veľmi dôležitého nedostala druhú šancu. Šancu na zmenu, na iný život. A chopila som sa jej celým svojim bytím. 

A mnoho vecí čo tu "kážem", som urobila bohužiaľ presne naopak. 

No ak by som mohla, mnoho vecí by som vrátila. Mnoho ľudí, priateľov, ktorí možno aj kvôli nepochopenej bizarnosti zabuchli za sebou dvere. Osoby, ktoré klamali, že potrebujú len trochu času, no odišli a neprídu. 

Chcem však žiť životom, na ktorý ak sa spätne obrátim, nebudem chcieť meniť nič. A verím, že pre každého je tu tá nádej. Aj pre mňa.

S láskou,
Tori ♡

P.S. Tento článok bol boj, spojením kávy, čaju, jednej malej čokolády, ktorá padla za obeť. Prechodením tisícov krokov v byte, len aby som našla správne slová. Už vopred ďakujem za každú reakciu. 

2 komentáre

  1. Tak tento post ma dostal <3 S vetou "Vždy som sa chcela cítiť súčasťou skupiny, kolektívu, no ja sama som sa po čase skôr či neskôr vyčlenila. Príliš vnímam svoje chyby a problémy a nechcem ťahať ľudí nadol." sa 100% stotožňujem a celkovo .. mám dojem, že sme si veľmi podobné. Som rada, že si to tak pekne zhrnula, lebo mne sa to ešte nepodarilo :D

    NASKLEE

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za krásny komentár a hlavne za to, že osôbka ako si ty, existuje :) <3

      Odstrániť

Latest Instagrams

© s láskou, torilinka ♡. Design by FCD.