streda, decembra 05, 2018 Košice, Slovensko

Ako som si určila hranice a prečo už dokážem povedať "nie".



Aby ste si vedeli predstaviť ako teraz vyzerám, zhrniem to asi takto : ležím na posteli, v župane strapatá, s notebookom. Okolo mňa hŕba kníh, vytlačených poznámok, perá, zápisník, diár, kalendár, otvorený multitasking štyroch programov na notebooku. Prehliadač, prezentácia, wordový dokument a na pozadí ďalších mnoho súborov.

Mám však pri sebe nádherné fotografie od mojej talentovanej a hlavne nádhernej kamarátky Danielky https://instagram.com/kalovcakdan a nakoľko som netušila ako ich zverejniť, rozhodla som sa ich priložiť k môjmu článku. Dúfam, že sa vám budú páčiť, pretože ja som z nich úplne unesená.

Odniekiaľ hrá hudba a z desiatok otvorených kariet v prehliadači vážne netuším ktorá to je. Cítim ako mi priam hučí v hlave, takmer cítim vlastný tep ako mi otriasa mozgom. Myšlienky sa mi zlievajú do jedného nezrozumiteľného šumu a keď mám už už pocit, že to nevydržím, vstávam a idem k oknu.

Po chvíli už len bežím po tmavých uliciach, mokrých chodníkoch a totálne spotená dobehnem niekam do lesa, kde už dávno nie sú žiadni ľudia. Vyčerpaná, dobitá si schuti zakričím. A šomrem a nadávam. A znova. A opäť. A ešte jeden krát. S hlasnou hudbou od Fall Out Boy v slúchadlách si vybíjam všetky nervy a všetko čo ma ťaží. Nikto ma pravdepodobne nepočul a ak aj áno, nič sa nedeje, sme len ľudia.

Domov sa vraciam pomaly a potichu, uzimená ale s úsmevom. Po studenej sprche sedím opäť na posteli, no tento krát už mám papiere zoradené v šanóne, na multitaskingu už len prezentácia a prehliadač. Vlasy mám zopnuté, v rukách stískam teplý čaj a konečne sa už aj usmievam. A nie, nevydýchla som. Šla som ešte trochu za limit a hranice svojich síl a dostala som sa do bodu, kedy sa to všetko prevrátilo. Kedy som nabrala takpovediac druhý dych.


A tak by to malo byť. Keď máš pocit, že to všetko padá, že ťa to ťaží až príliš a už nevládzeš. Urob ešte jeden krok. Ešte jeden drep. Ešte jednu vetu zo seminárky. Prečítaj ešte jednu stranu. Nauč sa ešte jeden odstavec. O tom to je. Ísť ešte trochu cez to kde si myslíš, že je koniec.

Je v poriadku, keď nevládzeš.
Keď si unavená.
Keď si potrebuješ zanadávať.
Keď si musíš poplakať.


Ale hlavne musíš vedieť kedy dosť, kedy to nevzdať a kedy povedať nie. A nie je to len o nejakej lenivosti. Je to o hraniciach.

Sme len ľudia a každý z nás má svoj proces ventilácie. Niekto si zabehá, niekto sa vykričí, niekto nadáva. Niekto ako ja robí všetko naraz. Niekomu stačí meditácia, jóga či spánok. Niekomu nie. Všetci sme jedineční, rozdielni a dokážeme všetko čo vážne chceme.

Nie som žiaden profík ani motivátor, no ešte pred nejakým časom som sa bála byť pred očami ľudí. Bála som sa prejaviť svoj názor aj keby s ním všetci súhlasili. Chcela som byť neviditeľnou.


Lenže privilégium mlčiacej mi na vysokej škole nejako zmizlo. Začala som organizovať, riešiť, vybavovať. Pridávať poznámky. Zháňať veci a potom aj prezentovať. Mala som však vo zvyku zutekať zo všetkého čo zahŕňalo môj živý prejav. Začala som byť často krát až premotivovaná pomôcť, no aj to sa nie vždy oplatilo. Viete, za dobrotu na žobrotu.

Žijeme vo svete, kde sa necenia úprimní dobrí ľudia, no tí čo zamávajú platobnou kartou, polichotia prázdnymi komplimentmi, alebo si svojimi názormi jednoducho získajú iných. Taká som nikdy nebola a ani byť nechcem. Nemôžem o sebe povedať, že som 100% esencia krásneho, dobrého, úžasného človeka. Nie som, nechcem ním byť a nebudem. No mojim hlavným atribútom je čestnosť. Nedokážem sa ľuďom za každú cenu natláčať. Mám svoju hrdosť a hranice. A niekedy je toho aj na mňa dosť.


A v momente, keď som dala samú seba ako prioritu číslo 1 a vytratila som sa na chvíľu z povedomia ľudí, chvíľku pre mňa bolo nádherné vákuum času a priestoru, kedy som si vydýchla.

A teraz chcem byť opäť viac neviditeľná. Dávam si načas, tak ako na to mám právo. Nikto nepovedal, že na správy na Instagrame a všade inde musím odpovedať okamžite alebo vôbec odpovedať. Nie je zákonom, že ak niekto k otázke priloží "prosím", že to urobím. Nie som sebec, no mám svoju hlavu a svoju slobodnú vôľu. Kým to vyslovene neubližuje nikomu naokolo, budem robiť čo chcem ja a spôsobom aký si zvolím. A nikto nikdy mi nemôže povedať, že nesmiem ísť svojou cestou. Lebo pôjdem.

Hovoriť "nie" neznamená vzdať sa, či ukryť. Dlho som si to myslela, preto som bola človekom, ktorého kde ste posadili, tam ostal a čo ste mi dali urobiť, to som mala za chvíľu hotové. Bola som ochotná, v mnohom nápomocná, no na samú seba som zabúdala.


A tak som povedala nie. Povedala som nie negativite, ktorú zo života jednoducho odstránim. Kritiku príjmem, nenávistné prejavy nie. Negatívnym ľuďom sa vyhýbam radšej ako ich konfrontujem. Konflikt riešim kým sa dá, no ak to nemá cestu von, poviem si "nie".

Konečne som si nastavila hranice a hlavne vlastné myšlienky tak, že zvládam výzvy. Keď cítim, že moje telo padá od únavy, dám si pauzu alebo prestanem v ten deň úplne. Ak viem, že zvládnem ešte niečo naviac, idem do toho ak to má byť pre mňa prospešné. A ak mi to nič nedáva a len ma to ničí, hovorím nie. Treba nájsť rovnováhu medzi všetkým čo robíme, čo musíme robiť a čo robiť nemáme. Len tak sa môžeme dostať z blúdneho kruhu.

S láskou,
Tori


4 komentáre

  1. Máš moc hezky udělaný blog! :-) Je to parádní práce a v tomto článek je vidět, jak se Tvá osobnost zajímavě vyvíjí! :-) Jsem moc rád, že Tě máme ve skupině! :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Páni! Máš skvělý psaný projev a tvůj text se mi moc dobře čte, ukládám si do záložek tvůj blog! ♥ S článkem naprosto souhlasím a je super jak se vyvíjíš a měníš svoje zásady. O tom ten náš život přeci je. :) A fotky jsou naprosto nádherné, moc by mě zajímalo jak jsou upravované, či v jaké aplikaci?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak toto ma nesmierne potešilo, ďakujem :) Fotografie upravovala moja kamarátka, ktorá ich aj fotila, ale napríklad tú druhú som si upravovala cez VSCO X, cez ktoré upravujem všetko :)

      Odstrániť

Latest Instagrams

© s láskou, torilinka ♡. Design by FCD.