sobota, januára 19, 2019

Som vďačná a šťastná


Celý život som nadávala na niečo. Nič sa mi nedarilo, mala som problémy, trápila som sa. Nehovorím, že môj život je samá dráma a tragédia. No s postupom času a hlavne s vekom som nepozerala na ostatných a už som sa viac neporovnávala.


Pozrela som sa do svojho vnútra, svojej duše. A usmiala som sa. Úprimne, z hĺbky srdca.

Až vtedy, keď som bola na samom dne svojich síl a schopností, pozrela som sa na to ako žijem. Vtedy som si uvedomila, aký úžasný život žijem.

Prestala som brať negatívnych ľudí vo svojom živote ako tých, ktorí mi len ubližujú. Som im vďačná. Vďaka nim viem, komu sa mám v živote vyhýbať a ako sa mám voči takýmto ľuďom zachovať. Naučili ma sile, zotrvačnosti, no hlavne tomu, že na nenávisť a ich ubližovanie reagujem milo. Nebolo to tak dávno, čo som dostala na Instagrame správu, že som... no, bol použitý vugarizmus. Tak som jej teda len odpísala, že má pekné vlasy. Viac už neodpísala a beriem to ako také malé víťazstvo.

Nenávisť plodí len väčšiu nenávisť, tak prečo by sme ju mali živiť ?

Konečne viac hľadím na to krásne a hlavne na maličkosti, ktoré v mojom živote majú nesmierny význam. Miesto toho aby som sa bezcieľne hnevala za to, že som neurobila skúšku, sadla som si opäť nad tie isté papiere a mala som pocit, že mi k úspešnej skúške stačí už oveľa menej krokov ako predtým. Išlo to už o niečo jednoduchšie. Od toho predsa to slovo je. Skúšať. Nie vždy sa skúška podarí a ovplyvniť ju môže všetko, či už ide o samotné vedomosti či psychické rozpoloženie.

Oveľa viac ma tešia drobnosti, ktoré iní v tomto rýchlom živote prehliadajú. Páči sa mi, keď je zarosené okno a musím si ho utrieť rukavicou aby som mohla vidieť von. Je to zároveň aj metafora na naše životy. Ak budeme hľadieť na všetko cez pomyselnú hmlu, neuvidíme to krásne, čo nám život ponúka.

Každý deň sa prebúdzam s vďačnosťou za to, že som sa vôbec prebudila. Že som otvorila oči, dokázala sa posadiť, ponaťahovať a vstať. Že mám dve viacmenej zdravé nohy a ruky, ktorými viem tvoriť, písať a fungovať. Sú ľudia, ktorí ráno jednoducho nevstanú. Či už kvôli psychickým alebo fyziologickým problémom. Ľudia, ktorí nevidia najmenšiu nádej v živote. Ale mnohí sú úžasní bojovníci. Prekonávajú sa, vstávajú aj napriek prognózam, že nikdy stáť nebudú. Keď sa však raz niekto opustí, je veľmi ťažké vrátiť ho na správnu cestu.

Mám problémy, to priznávam. Som úzkostlivá, mám záchvaty paniky či problémy s krčnou chrbticou. Mnoho krát som sa vzdala, nevládala pokračovať. No uvedomila som si, že je moja voľba zotrvať a ísť ďalej alebo padnúť. Padla som na dno. No vstala som. Silnejšia, schopnejšia a hlavne ako lepšia verzia samej seba.

Máme v živote úžasné možnosti. Zatiaľ čo sa ráno obliekame do vetroviek v zime, niekde vonku sú ľudia, ktorí nemôžu, nemajú teplé oblečenie. Kým si ráno dáme raňajky, niekoľko tisíc kilometrov od nás sú ľudia, čo netušia, že iní jedia 5X do dňa. Oni môžu len raz, nanajvýš dva krát.

Som vďačná za chvíle, kedy sa zastavím a uvedomím si, že som šťastná. Keď sedím v lete na móle pri jazere uprostred lesa, alebo keď stojím na Hlavnej ulici a padajú na mňa chumáče vločiek. Keď po dlhšom čase môžem objať človeka, s ktorým sme na seba bohužiaľ nemali čas, alebo keď sa mám možnosť zoznámiť s niekým novým.

Aj v tejto chvíli počas písania mám pred sebou obrazy všetkých tých najkrajších spomienok. Niektoré vidím na fotografiách, no mnohé mám len vo svojej pamäti. Páči sa mi v tom tá ľahká infantilnosť, množstvo smiechu, alebo len tiché pohľady a úsmevy. Medzi moje najmilšie spomienky patria okamihy, ako keď som stála na múriku na Letnej v Prahe a hľadela na celé mesto podo mnou. Keď som sa viezla na svoj prvý tábor, prvú školu v prírode a vlastne aj na každú a nevedela som do čoho idem. Keď som cestovala zo školenia s mojimi úžasnými kolegami v aute, spievajúc a s tým najširším úsmevom. Keď sme len tak mlčky sedeli v noci na parapete, nohami von, bohvie na ktorom poschodí a len sme sa opierali jeden o druhého.

Neviem sa dočkať chvíľ tohto roka, kedy budem opäť cestovať, kedy zvládnem všetky skúšky. Kedy sa postavím pred nové výzvy a otvoria sa mi nové možnosti. Ale hlavne, chcem aby po mojom boku boli ľudia, s ktorými to budem môcť zdieľať.

Mám (no nikdy som v živote nemala) ľudí, o ktorých sa môžem oprieť. Ktorí na mne okamžite vidia, keď niečo nie je v poriadku. A netreba vtedy robiť nič. Často krát stačí len objať a mlčať. A práve to ma lieči. Keď viem, že niekto tu je. Niekto, kto mi podá ruku, popoženie ma, posunie ma. A za týchto ľudí som najvďačnejšia. Za môjho priateľa, ktorý vždy bol, je a verím tomu že aj bude. Neviem si predstaviť svoj svet bez neho. Za môjho najlepšieho kamaráta, ktorý ma rozosmeje aj cez slzy, podá pomocnú ruku a presne vie ako ma dostať z rôznych stavov. Za mnohých kolegov, ktorí mi urobili nádherný jún a júl. S ktorými som sa poznala len krátko, no zanechali hlbokú a krásnu stopu v mojom vnútri. Za každého človeka, ktorý prišiel alebo odišiel z môjho života. V neposlednom rade za rodinu, bez ktorej by som nebola.

Napriek tomu všetkému si však hovorím, že toto všetko som doposiaľ dosiahla sama. Len a len ja som sa odhodlala ísť animovať. Nikto iný ako ja tento blog nezaložil a nevedie, tobôž nie Instagram. Robila som prvé kroky, viac neisté ako isté ale vyplatili sa. Nenechám si to vziať. Chcem svoj život riadiť čo najviac sama. A chcem byť vďačná sama sebe za to čo dokážem. Každý z nás je neobmedzený, schopný obrovských vecí. Je len na nás samých čo s tým urobíme.

Síce môj život nie 100% ukážkový, dokonalý a ja sama nie som tým najlepším človekom. No snažím sa byť mojou najlepšou verziou. Už nie som materiálna a stačí mi aj málo. Čo som mohla a vedela som darovala, nechala som si to najnutnejšie. No nie je to o obmedzovaní. Delím sa o svoju radosť. O to čo mi bolo dopriate a iným nie.

Viem konečne oceniť svoje dary a aj nejaké to nadanie a nejde len o samoľúbosť či samochválu. Dokážem samú seba oceniť, že sa mi podarila skúška, že som napísala článok, ktorý sa mi páči. Nebudem o sebe tvrdiť aká som hlúpa a nešikovná, keď vidím, že niečo dokážem. K záveru prikladám citát z Titanicu, ktorý je pre mňa tým najviac motivačným a najkrajším z citátov. Tak by to malo byť. Nemá zmysel celý život prežiť negativizmom, neustálym nadávaním a vzdychaním. Ak vieme urobiť zmenu, urobme ju.
"I mean, I got everything I need right here with me. I got air in my lungs, a few blank sheets of paper. I mean, I love waking up in the morning not knowing what's gonna happen or, who I'm gonna meet, where I'm gonna wind up. Just the other night I was sleeping under a bridge and now here I am on the grandest ship in the world having champagne with you fine people. I figure life's a gift and I don't intend on wasting it. You don't know what hand you're gonna get dealt next. You learn to take life as it comes at you... to make each day count."

16 komentárov

  1. Život nemusí být stoprocentní, stačí že je náš ...

    Deníček blogerky

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Moc krásně napsané a je vidět, že od srdce! :) Tohle mě baví číst, zvláště od TEBE! :-) Děkuji za další milý a pozitivní článek, který mi zpříjemnil den.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne za ďalší nádherný komentár :) Čoskoro takýchto bude viac :)

      Odstrániť
  3. Tobě někdo napsal něco hnusnýho na IG? Tak tomu teda nerozumím. S tím si přesně nesmíš nic dělat. Některý lidi se nuděj a svojí nespokojenost ventilují ven.

    Jinak s textem souhlasím a mám to dost podobně:). Jsem ráda, že život bereš obdobně jako já.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Bohužiaľ aj takí ľudia sú :) Ďakujem za komentár ! Som rada, že si sa v mojom článku našla :)

      Odstrániť
  4. Nádherně napsáno, úplně mě ten text vtáhl, když jsem jej četla! Mám tyhle pozitivní články ráda, vždy mi tak nějak dobijí "baterky" :D :)

    www.canli.cz

    OdpovedaťOdstrániť
  5. krásne napísané! niekedy sa tiež cítim down ale je potrebné tieto chvíle vziať a poučiť sa z nich, zosilnieť nie zanevrieť. áno polačem si lebo mám pocit, že to už ďalej nejde, ale vždy som zatiaľ niekde v sebe našla tú silu a som kde som, s ľuďmi ktorých ľúbim a oni ľúbia mňa a to ej to najdôležitejšie!
    Ivana xx

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Veľmi krásne napísané, je nádherné uvedomiť si, koľko maličkostí sa v našom živote nachádza a mali by sme byť za ne vďační, už len to, že má človek rodinu, zdravie a ľudí, ktorí ho podporujú, je veľký zázrak.

    www.janie-hannagonova.blogspot.sk

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Je cítiť kedy sú články písané od srdca a ten tvoj v tomto nie je žiadnou výnimkou. Každý jeden z nás má totiž chvíľu, kedy ho trápi snáď všetko. Ale nad takými vecami sa netreba pozastavovať. Ak sa cítim zle, tak si jednoducho vybavím niečo, čo ma robí naozaj šťastnou a že som tu preto, aby som niečo dokázala nie len okoliu ale hlavne sebe. Ďakujme za všetko čo máme, pretože veľa vecí si uvedomíme, až keď ich jedného dňa raz stratíme <3
    NORALIC

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nori, ďakujem krásne ! Si poklad a tento komentár je tak krásny a pravdivý :)

      Odstrániť
  8. Veľmi pekný článok Viky, páči sa mi, ako pozitívne myslíš, len tak ďalej. :)

    Rebelliouslily

    OdpovedaťOdstrániť

Latest Instagrams

© s láskou, torilinka ♡. Design by FCD.